História automobilových stieračov siaha do začiatku 20. storočia, do obdobia, keď sa automobily rýchlo stávali populárnymi, ale podmienky na cestách neboli ani zďaleka ideálne. S pribúdajúcim počtom áut v uliciach sa čoraz viac prejavovala potreba lepšej viditeľnosti v daždivom alebo zasneženom počasí.
Prvé stierače čelného skla boli jednoduché ručne ovládané zariadenia, ktoré často pozostávali z gumového noža pripevneného na ručne ovládanej rukoväti vo vnútri vozidla. Hoci tieto prvé stierače boli lepšie ako nič, zďaleka neboli dokonalé. Vodiči ich museli ručne otáčať dopredu a dozadu, čo bolo nielen ťažkopádne, ale aj rušivé.
V roku 1903 si americká vynálezkyňa Mary Andersonová patentovala prvý mechanický systém stieračov čelného skla. Jej vynález pozostával zo zariadenia ovládaného pákou s gumovou čepeľou, ktorá sa mohla pohybovať hore a dole po čelnom skle. Hoci Andersonovej konštrukcia predstavovala zlepšenie oproti predchádzajúcim metódam, stále si vyžadovala ručné ovládanie a v tom čase sa veľmi nepresadila.
Stierače čelného skla sa začali v automobiloch vo väčšej miere používať až v 20. a 30. rokoch 20. storočia. S pokrokom v technológii a výrobe sa systémy stieračov stali spoľahlivejšími a účinnejšími. Elektricky poháňané systémy stieračov, ktoré eliminovali potrebu manuálneho ovládania, sa v polovici 20. storočia stali štandardnou výbavou automobilov, čo ešte viac zvýšilo bezpečnosť a pohodlie vodiča.
Použitie stieračov
Hlavným účelom stierača čelného skla vozidla je očistiť čelné sklo od vody, snehu, nečistôt a iných nečistôt, čím sa zlepší viditeľnosť vodiča. Či už ide o mrholenie alebo prudký lejak, tieto stierače zabezpečujú, aby vodiči dobre videli a bezpečne sa pohybovali v nepriaznivých poveternostných podmienkach.
Okrem zlepšenia viditeľnosti zohrávajú stierače čelného skla kľúčovú úlohu aj pri udržiavaní integrity samotného čelného skla. Odstraňovaním nečistôt a vlhkosti z povrchu skla pomáhajú stierače predchádzať škrabancom a poškodeniu, ktoré môžu zhoršiť viditeľnosť a ohroziť bezpečnosť.
